Welcome to our website !
Festival (podstatné m.) - spoločenská udalosť priťahujúca najväčšie búrky, zväčša na odľahlom mieste, kedy si uvedomíš, aká vzácnosť je pršiplášť.

Grape 2018 bol vraj najlepší ročník doposiaľ a preto neľutujem, že to bol môj prvý veľký festival vôbec. Okrem kvalitného line-upu (Alt-J, Wilkinson-live, Wolf Alice, Kodaline a mnoho ďalších) bol Grejp vyšperkovaný aj organizačne (v areáli som sa ani raz nestratila) a aj "papaníčkovo". Predajcovia pršiplášťov, županov a žabiek boli za vodou rovnako ako taxikári a železničné spoločnosti, a ja som sa poučila, že stan za desať eur sa len tvári nepremokavo. (Pre objasnenie čítaj ďalej)



Už pred jeho začatím mi bolo povedané, že Grejp bez búrky nie je Grejp. Aj keď búrky milujem, neverila som tomu a dúfala, že tento rok to Piešťanské letisko obíde. ALE, nestalo sa. Predpovede sa vyplnili a v piatok pred polnocou nás zastihol obrovský lejak. Aj vďaka nemu som ale spoznala pár nových ľudí (pamäť na mená bohužiaľ nemám), no aspoň hlášky niektorých z nich hlavne tých opitých mi utkveli v pamäti až dodnes. 
Okrem toho, že na mne neostal ani jeden vlások, ani jedna nitka suchá, nám vytopilo stan. Áno, môj desaťeurový stan s nulovým stupňom ochrany proti dažďu. Keď sme po celom únavnom dni chceli aspoň na pár hodín zložiť hlavy (tri hlavy do stanu pre dvoch!) zistili sme, že naše veci - spacáky, karimatky a aj celé ruksaky - si pokojne hoveli vo veľkej mláke uprostred stanu. V tej chvíli som nevedela či to, čo mi steká po tvári je dážď alebo slzy. Na moje prekvapenie nájsť si náhradné "ubytko" o pol štvrtej ráno nebol až taký problém...

Čo nás naučil piatok:
  • overiť si či máš lístok na aktuálny ročník Grejpu
  • dôkladne skontrolovať nepremokavú vrstvu stanu pred festivalom
  • dôkladne skontrolovať či je stan dobre zatvorený pred odchodom na koncert
  • že strieška 10x10 premoknutiu nezabráni
  • nie je na škodu ísť v plávkach na koncert YUNGBLUDA
  • že úžitková voda je len úžitková a chutí naozaj hrozne
  • neoplatí sa skladať si langoš na zem pokiaľ si ešte stále hladná a pokiaľ nechceš, aby ti doň spadol opitý chlap 
  • dlaňové objatie







Po štyroch hodinách spánku sme sa prebudili do sychravého rána a okrem čerstvého vzduchu a ľadovej kávy nás hneď o jedenástej prebral stand-up Silné reči. Nasledovalo neprestajné chodenie od stagu k stagu až sa nakoniec zotmelo a my sme sedeli hneď pod pódiom a vyčkávali sme na Alt-J, kde nám po rukách, nohách a hlavách stúpali ostatní nedočkaví fanúšikovia. 
Po niekoľkých ďalších koncertoch a celej pretancovanej noci nám teda poriadne vysmädlo, a po piatkovej skúsenosti s úžitkovou vodou sme sa rozhodli, že radšej ideme nájsť cisternu s tou pitnou. A hľadanie to teda bolo poriadne! Konkrétne dvojhodinové. "Poznáte ten pocit, keď ste tak unavená, že zaspávate na koncerte po stojačky a nevládzete sa už ani čistej vody napiť?" A takto nejak sme ukončili náš Grejp. TAKMER. Keď sme došli k nášmu stanu zistili sme, že do stanu pre dvoch sa tri naozaj nezmestíme. Nasledovalo ďalšie zúfalé vyhadzovanie mokrých vecí zo stanu, pri čom som sa snažila nezobudiť Terku (autorku vety o pár riadkov vyššie) a modlenie sa, aby som k nej a k tým obrovským ruksakom napratala moje dlhé nohy a aspoň trochu sa vyspala. Úspešne. 

Čo nás naučila sobota:
  • nevadí, keď nepoznáte texty pesničiek... na koncerte Pary sa ich všetky naučíte!
  • mať otvorené oči popri hľadaní cisterny s pitnou vodou, keď sme okolo nej dvakrát prešli bez povšimnutia
  • niekedy sa pri ľudovkách zabavíš lepšie, ako na koncerte Wolf Alice
  • nedávať si cop na koncert pokiaľ máš husté vlasy ako ja a nechceš ním tyranizovať ostatných ľudí
  • že aj keď je leto, o tretej ráno býva na kraťasy a plavky fakt zima
  • skontrolovať, koľko unavených ľudí sa vojde do jedného stanu









A čo vy? Boli ste toto leto na nejakom festivale? A s kým sa vidím na Grejpe 2019?
Keď sa povie Francúzsko, väčšina ľudí si okrem bagety, pásikavého roláku a baretky zladenej s červeným rúžom vybaví ako prvé Paríž. Eiffelovku, Notre-Dame, Louvre, jedinečnú parížsku architektúru a malé kaviarničky zašité v krásnych uličkách, ktoré sú priam definíciou dokonalého instagramového príspevku. Čo tak ale pravý, nefalšovaný francúzsky vidiek? Nekonečné pláne, lúky, polia posiate viničom na každom centimetri štvorcovom, malé dedinky na oboch brehoch Loiry so spletitými cestami, po ktorých vodiči chodia tak, že jeden by sa čudoval, ako vôbec dostali vodičák alebo typické kostolíky v každom mestečku na tom istom mieste, ktoré vyzerajú ako by ich jeden architekt staval. A ako to všetko viem? Už tradične (tradičné druhý rok, hah) som sa zúčastnila našej týždňovej triednej výpravy do Francúzska organizovanej školou – jednoducho výmeny. Minulý rok to bol práve Paríž, tento raz úplne iná šálka kávy. Dostali sme možnosť spoznať, ako to chodí aj u obyčajných francúzsky hovoriacich smrteľníkov, a nie len zdivočených bláznov z ich metropoly.


Tridsaťšesťhodinová cesta na samý koniec Francúzska sa začala presne v stredu, 4. apríla. Musím povedať a hádam ani nebudem jediná, že už po prvých hodinách cesty a pretrvávajúcej neschopnosti nájsť si vhodnú polohu na spanie, v ktorej vydržím viac ako tridsať minút, som toho mala akurát dosť. A to sme boli ešte len v Česku! Nasledovali nekonečné nemecké diaľnice, na ktorých nesmeli chýbať osem kilometrové kolóny, až napokon sme sa okolo poludnia dočkali francúzskeho (sčasti aj nemeckého) Štrasburgu. Bohužiaľ, to ani zďaleka nebol koniec a do cieľa nám chýbala ešte raz taká cesta. Avšak nevyhnutná deväťhodinová zastávka v Štrasburgu vypálila vskutku dobre. Ba aj viac, ako dobre! I keď počasie a fakt, že niektorí počas celej noci ani oka nezažmúrili (mne boli dopriate až dve hodiny spánku), nám veľmi nepriali, objavovanie mesta, plavbu na loďke, honbu za kaviarňou s najsilnejšou kávou alebo zúfalé zháňanie narodeninového darčeku pre triednu v poslednom otvorenom stánku o deviatej večer sme si užívali, ako sa len dalo. Druhá noc v autobuse nebola ničím iná, ako tá pred ňou. Všetci predsa dobre vieme, ako to chodí počas takýchto výletov. Otázka, či nechce niekto rezne, sa niesla autobusom každých dvadsať minút, reprák, z ktorého už vychádzal imaginárny dym, neprestal hrať ani na sekundu a podobne na tom boli i hlasivky niektorých spolužiakov. Jediný spôsob, ako bolo možné aspoň na chvíľu zaspať, bolo so slúchatkami v ušiach.




V piatok doobedu sme konečne uzreli našu cieľovú pásku – Lycée Saint-Joseph. Na privítanie nám boli sľúbené raňajky, no miesto toho sme sa dočkali len nalámanej čokolády, pár suchých sendvičov a džúsu. Bol to síce náš prvý deň tam po dvojdňovej ceste, no Francúzi na to ohľad veľmi nebrali a hneď nás zobrali na malú prechádzočku po okolí, ktorú len málokoho tenisky prežili suché a nezašpinené. (Moje áno!) Piatkový večer bol ale už o niečom inom. Keď mi Capucine (moja francúzska) povedala, že sa večer chystáme na soirée – rozumej večierok – hneď som zabudla na to, že som za posledné dve noci naspala ledva štyri hodiny. Z nevinného soirée sa nakoniec vykľula prespávačka, ktorá pre niektorých nedopadla úplne podľa plánov. Capucine bola rovnaké teľa, ako ja a za túto noc sa nám podarilo zblížiť sa viac, ako komukoľvek inému :D Myslím, že minimálne tí ľudia, čo sme tam boli, na to tak skoro nezabudneme. (Pokiaľ si teda pamätáme všetko.) Tretia noc s nedostatkom spánku.

Sobotu sme strávili v najbližšom väčšom meste Angers (čítaj Anžé), čo znamenalo len dve veci: 1. zabudni na iné, zdravšie jedlo ako je mekáč, 2. máš tri hodiny, choď si kam chceš, nakupuj, kde chceš. Na naše nešťastie a NEprekvapenie začalo pršať. Liať ako z krhly. A od toho momentu sa mi smola lepila na päty, aj keď v mojom prípade sa skôr liala do topánok. Dám vám radu. Ak viete, že bude pršať a aj tak si chcete obuť vaše obľúbené topánky, i keď viete, že to nemusia prežiť, nerobte to. Pokiaľ si teda nechcete kupovať v H&M 3 páry nových ponožiek (našťastie mali vtedy akciu 2+1) a prezúvať si ich každé dve hodiny, dobre si rozmyslite, čo si obujete. Moje topánky, dosýta nasiaknuté dažďom, boli po trojdňovom sušení v stabilizovanom stave, no myslím, že traumu budú mať až do smrti. Mám pre vás aj ďalšiu radu. Pred tým, ako sa so svojim dáždnikom vyberiete na celodenný výlet za spoločnosti neutíchajúceho dažďa a vetra, overte si, či náhodou nemá tri kilá, ako ten môj, a či vám náhodou už po prvej hodine nebude odumierať ruka. A posledné upozornenie: ak si myslíte, že zložitý názov horúcej čokolády, ako napríklad deux fois cocochoco chaud, s’il vous plaît, poviete pred čašníkom na tretí pokus správne po tom, ako sa vám dvakrát pred tým zaplietol jazyk, myslíte si zle. Zvyšok soboty, až do pol jednej ráno, sme strávili na Laser games a nato, že som bola šesť hodín v jedných a tých istých premočených ponožkách a topánkach, som sa zabávala celkom dobre! Štvrtá takmer prebdená noc.

V nedeľu som sa konečne dostala do styku aj s iným jedlom, ako mekáč, pizza a nutella. To nadšenie ma ale prešlo ihneď, keď som zbadala, čo mi to leží na tanieri. Paradajkovo-krevetový šalát s vajciami! I keď bola moja týždňová francúzska babka radosťou bez seba, že môže nakŕmiť hladné slovenské dievča, usmievala sa a úsmev som jej z času na čas opätovala, hlavou mi behalo len jedno: ako tá žena mohla uhádnuť všetky tri veci, ktoré najviac nenávidím a natrepať ich do jedného jedla?! Takže hladné slovenské dievča hladným aj ostalo. To sa našťastie zmenilo večer, keď sa celá rodina zišla opäť u babky. Vysvitlo, že takto sa stretávajú každú nedeľu a inak tomu nebolo, ani keď som tam bola ja. Práve naopak! Všetci ma veľkoryso prijali, väčšinu času som bola stredobodom pozornosti a či som chcela alebo nie, musela som sa do všetkého zapájať a ochutnávať zo všetkého, čo prišlo na stôl. Dovtedy som ani neverila, aká vyčerpávajúca trojhodinová rodinná večera môže byť. Ďalšia noc bez kvalitného spánku.

Víkend aj voľnosť sa skončili s nástupom pondelku, kedy sme sa opäť celá trieda aj s učiteľkami zoskupili v škole. Program ala športové aktivity sa z nepochopiteľných dôvodov zmenil na nezmyselné súťaže, v ktorých neexistoval víťaz a ktoré nemali so športom nič spoločné. Keďže sme sa nachádzali vo vinárskej oblasti, bolo nemožné vyhnúť sa návšteve viníc a museli sme pretrpieť i oboznámenie sa s procesom výroby vína. Aspoň, že sme si to víno mohli potom aj kúpiť.





Utorok boli asi najfotogenickejší deň zo všetkých. Neveľké, no zato pekné historické mestečko Guérande nám poskytlo dostatočne veľa možností, ako sa zabaviť počas dňa. Na rozdiel od Angers, prekvitalo suvenírovými obchodíkmi a prejsť ich všetky by vám kľudne zabralo aj pol dňa. Takisto kaviarne a palacinkárne s fotogenickým prostredím si priam pýtali zastávku na fotku. Iné to už bolo s predavačmi, čašníkmi a majiteľmi, ktorí neboli až tak nadšení z toho, že im okupujeme vchod do kaviarne bez toho, aby sme im spravili akúkoľvek tržbu. Spokojne ohovárali a zazerali po nás s vedomím, že si môžu rozprávať, čo chcú, veď predsa cudzinci hovoriaci „po rusky“ im určite nerozumejú. Ale prekvapenie! Náš vycibrený sluch rozumel všetko! Po krátkej blatistej zastávke v solivare pri Guérande, naše zablatené kroky ďalej viedli na pláž k Atlantiku. Bol apríl, samozrejme, že sme sa nekúpali, i keď zazreli sme tam aj takých odvážlivcov. Spočiatku obyčajná prechádzka po pláži, kedy sme si len užívali morský vzduch a výhľad do neznáma, sa v jednu chvíľu zvrtla na radostné skákanie, behanie do vody a späť, až sa nám z toho liala voda do topánok. Mne teda určite, ostatným aspoň napadlo vyzuť sa... Och, a áno, večer na mňa čakala ďalšia trojhodinová rodinná večera na počesť babkiných 80. narodenín. Už som ani nepočítala, koľko nocí som sa nevyspala.

























Streda je vždy kritický deň. Stred týždňa. Síce už uplynula väčšina dní, ale stále nie dostatočne veľa nato, aby sme si mohli povedať „hurá, ideme domov!“ Francúzi to asi cítili rovnako, preto nás na dve hodiny šupli do rôznych tried, vraj, aby sme vedeli, ako to funguje u nich v škole. Zábava... Situáciu zachránilo aspoň ďalšie soirée u Maud. (Alebo skôr o Terezy?)  Underground párty v garáži, ktorá bola kráľovstvom zberateľských šiltoviek a klobúkov najmä z Tour de France, sa niesla vôňa piva, šampanského a palaciniek podľa netradičného receptu a poniektorí dokonca okúsili i prizabitého pavúka. Vraj chutí korenisto... Takmer týždeň bez spánku.




Štvrtok ráno som prekazila svoju rannú rutinu, ktorá zahŕňala vianočku s nutellou a mentolový čaj o šiestej ráno, pretože po stredajšej noci (a aj celom týždni) som rozhodne potrebovala kávu. Čakala som malú šálku, maximálne hrnček, no namiesto toho predo mňa postavila čosi, čo by sme u nás nazvali skôr miskou na polievku. Tú som napokon po celom dni drahocenne ocenila. Takže štvrtok – posledný deň. Pre niekoho vďakabohu, pre niekoho bohužiaľ. Za zmienku určite stojí to, ako nás takmer vyhodili zo Zary, keď sme sa kvôli školskému projektu hrali na nákupné maniačky. Upozornenie: Francúzi sú veľmi citliví na natáčanie v obchodoch. Ďalší pamätný okamih z tohto dňa bola pre mňa návšteva sekáča s ikonickým názvom Frip your mind. Jeho interiér nás však zaujal viac, ako samotné oblečenie na predaj, a tak naša šesťčlenná posádka odišla naprázdno. Posledný večer sme oslávili tradične netradične a to na menšom swingovom predstavení, ktoré nemalo konca-kraja, a pred ktorým sme ešte mali švédske stoly francúzskych dobrôt, po ktorých sa len zaprášilo! A ako povedali Francúzi Američanom, pohnite si, lebo Slováci vám všetko zjedia!

















Narozdiel od minulého roka, tento rok sa pri odchode prelievali i slzy. Slzy šťastia, že sme mali tú možnosť sa spoznať, ale i slzy smútku, že je tomu už koniec. Ani skorá ranná hodina a nedostatok energie nám nezabránili poriadne sa rozlúčiť a štyrikrát sa vyobjímať. 7:45 a posledné zamávanie z okna. Francúzi sa rozbehli za autobusom, jedna z nich sa potkla a spadla. Ide sa domov...


Merci!